Návštevníci escape hier, väčšinou nerozmýšľajú o tom, aké je ich zákulisie. Nevedia ako hry vznikali, ako sa menili, ako sa kazili, alebo kedy prekvapili aj samotných tvorcov. Každý sa chce baviť práve v hre! Pravdou však je, že aj príbehy z tej druhej strany sú zaujímavé. Sú zábavné, často aj nečakané a prekvapivé, a podľa chlapcov zo zažito.ooo by bola škoda, keby o nich nikto nevedel. Preto oslovili mňa, aby som ich z času na čas vyspovedala a vytiahla z nich aj „divný escape bulvár“. Bude to o ich zážitkoch, o ich myšlienkach, o ich historkách… Som Jaruš Mareková a túto veselú partiu tvorcov divných escape hier, poznám už dlho. Preto som si istá, že rozhovory budú veselé, možno trochu divné a niekedy aj plné paradoxov. A jedným z nich hneď začneme: Tvorcovia escape hier sa nechcú hrať iné escape hry. Prečo je to tak mi porozprával Bohuš Zach… (?)

Tak ako to s vami je? Má táto anomália aj konkrétny dôvod?

Je to jednoduché – nechceme odkukávať, respektíve nechceme nájsť inšpiráciu u konkurencie. Počas hry sa môže stať, že nám práve vtedy niečo napadne, niečo nás inšpiruje aj keď tam skutočne nejdeme s úmyslom niečo odkukať. My by sme chceli, aby naše nápady boli naozaj naše. Isteže sa nedá vyhnúť inšpirácii zvonku a tej sa ani nebránime. Inšpirovať sa dá všetkým okolo nás, bežným životom alebo filmom, jediné čo nechceme, je priniesť si dobrý nápad od konkurencie.

Nejaké escape hry ste už však navštívili. Ako to vyzerá, keď sa hrá človek, ktorý je aj ich tvorcom?

Určite inak, ako keď tam príde bežný hráč. Profesionálnej deformácii sa v tomto prípade nedá vyhnúť, a to je ďalší dôvod, pre ktorý ich veľmi nenavštevujeme. Vždy viac špekulujeme nad tým, čo a ako v hre funguje, na čo tvorcovia mysleli, keď vytvorili toto, prečo urobili toto, prečo je niečo tak a nie inak… Skrátka väčšinou viac rozmýšľame o celom „pozadí“ hry ako by sme sa skutočne hrali. Úprimne, zatiaľ sa nám stalo len raz, že sme sa nechali úplne vtiahnuť do hry a zabudli sme na rozmýšľanie o tom, ako vznikala.

To muselo byť niečo extra…

Áno, podľa recenzií je to najlepšia escape hra v strednej Európe a nachádza sa v Prahe. Jej názov je Dom duchov 2, ale priznám sa, že sme boli trochu skeptickí práve preto, že podľa recenzií to malo byť viac hororové ako zamerané na riešenie logických úloh. Môžem však povedať, že asi o 10 minút sme „boli ich“, vtiahli nás do deja, prestali sme rozmýšľať a začali sme naozaj hrať.

Znamená to, že ste sa aj báli? 😊

Asi áno… (smiech) Taký prirodzený rešpekt pociťoval každý z nás. Na začiatku sme dostali baterky, pretože všade bolo šero. Vždy, keď začali blikať, znamenalo to, že sa „niečo stane“ a príde k nám duch, ktorý tam chodil ako súčasť hry. Keď naše baterky začali blikať už tretíkrát, všetci sme automaticky „hodili chrbát o stenu“, aby nás zozadu nič neprekvapilo. Boli sme štyria, z toho traja stokiloví, takže bolo jasné, že nás dostali. (smiech)

Od čoho závisí či človeka hra naozaj dostane?

Záleží samozrejme aj od očakávania samotných hráčov, od priestorov, príbehu a celkovej atmosféry. Okrem toho veľmi záleží aj od personálu. Všetci musia vedieť odhadnúť ľudí, ktorých v hre aktuálne majú. Čo si ešte môžu „dovoliť“ a stále to bude v poriadku a čo už by bolo príliš, aby ľudia neodchádzali s traumou. Tiež musia vedieť, kedy už hráčom poradiť, aby hra nestratila dynamiku, ale tak aby ich nepripravili o možnosť vyriešiť úlohy vlastným pričinením. A o to sa snažíme aj my. Keď jeden z nás sedí za kamerami, nie je to o tom, že sa na skupinu hráčov len sem-tam pozrie. Musí byť s nimi v hre, vidieť ako reagujú, zistiť a sledovať, aké majú tempo, ako rozmýšľajú a postupujú… Len vtedy vie zasiahnuť správne a v správnej chvíli.

Máte vo výhľade ešte inú hru, ktorú by ste chceli absolvovať?

Áno, chceli by sme vyskúšať hru, počas ktorej hráči musia navštevovať bary a postupne niečo riešiť. A to tiež hlavne preto, aby sme videli, ako majú tvorcovia vymyslenú spoluprácu s jednotlivými podnikmi. Viem si predstaviť, že to môže byť logisticky dosť náročné, tak som zvedavý.